life 4ever

Dobre, dnes mu to odpustím ale nech nečaká že mu to budem tolerovať celý rok. Kto? Joe. Neviem o čo mu ide... Že by bol do mňa buchnutý? Nie... to si nepripúšťam. Veď predsa chodím von s Tomom. Vie to. Ešte mu musím zavolať.
Aha, späť k téme. Keď som otvorila na klase (staroslovenčinou "na triede"), zopár ľudí na mňa zrevalo aby som uskočila. Pozrela som hore a odtiaľ sa na mňa rútilo asi 10 enciklopédií. Boli oveľa ťažšie než tie z pred desiatich rokov. Boli totiž elektronické. Samozrejme neboli pravé, pretože Joe by mal ináč riadny malér a ten ich má toľko že ďalší nepotrebuje. Kryla som si hlavu a čakala na úder. Nič. V tej xvili mi to nedošlo a len som tak čumela kam sa podeli. Chichotajúceho sa Joa, som našla skrývajúc sa v tieni. Len tak tam stál a čumel. Zrazu spustil hysterický smiech. Debil. No ten smiech ho prešiel hneď, ako moja ruka pristála na jeho líci. ,, Nech sa zabavím aj ja.´´ vrtla som sa na päte a uškierajúc sa som odišla. Po škole som to vyrozprávala Brandy. ,, Veď ho nechaj, nemôžeš predsa ubližovať decku,´´povedala s predstieranou ľútosťou.
Nato sme sa obe rozrehotali. Mala pravdu. Treba ho brať s nadhľadom.
Nuž, ešte idem zavolať Tomovi. Sľúbil že zavolá, ale je to chlap. Poznáme sa... :)